O nádeji...
Do očí pravde sa díval, každý nerv v tele mu ihral. Strachom, bázňou a ľútosťou, rátal s menšou krutosťou.
Prišla len taká bez obalu a šatu, znenazdajky, objavila sa tu. Ani len tvár neskryla do farieb, bola len biela a čierna, ako zo strohých malieb.
Ach, tá podoba...veď som to ja, náreky kvíli duša Tvoja .Vydržíš však ten pohľad a nesklopíš zrak, aj keď ti oči zastrie závoj, či mrak...sĺz ľútosti a pokory, srdce je ako v plameni..
Svet dávno odpustil, no nedopustil, by v zabudnutie padlo, to morálne bahno. A tak žiješ v láske, s láskou v sebaklame, že raz ten deň nastane, keď misky váh, nahnú sa opačným smerom, a Ty budeš môcť s mierom, pozrieť svetu do očí a po mnoho ďalších storočí, rozdávať už len lásku a seba, taký malý kúsok neba.
Svet možno odpúšťa i zabudnúť chce, no možno Tvoja duša nechce, zbaviť sa mementa -biľagu, zabudnúť na tú pliagu, čo roky v Tebe prebývala, kým ju veľká láska a bolesť, navždy neumlčala.
Pravda je večná a existuje, a každý z nás s ňou hoc i nevedomky, komunikuje.
Niekto ju nevníma, či zakryje oči a uši, no ona prebýva ďalej v každej ľudskej duši.
Tá duša zvonka je ako detská plienka bielunká, keď ju však otvoríš, smrdí ako kafilérka.
Taký je ten náš svet, čo odsudzuje a posudzuje...zvonka krásny a voňavý, zvnútra bezradný a špinavý.
Nájdime odvahu pozrieť sa doň, v tej chvíli rozozvučí sa zvon... A povie každému, že stalo sa, čo sa stať dávno malo, že človek zas človekom je, viac nesúdi iných, už len ten svoj život žije...
ďakujem za báseň.
(Laci, 17. 3. 2019 10:18)